optimistka 

Janka sa teší z každej návštevy, je veľmi spoločenská. Rada sa parádi, preferuje eleganciu a škoda, že nádherné šaty sú zväčša len odložené na vešiakoch v skrini. Nemá ich kam nosiť, ale má obrovskú radosť, keď sa jej podarí nasporiť si na pekný model.

Zápal mozgových blán: So svojou momentálnou figúrou spokojná nie je. Kedysi tehličky na bruchu sú trochu v úzadí, ťažká operácia brušnej dutiny z minulého roka urobila svoje. Okrem toho, že jej vybrali slezinu, časť žalúdka, skrátili hrubé črevo, na tele ostala dlhočizná jazva. „Na fitnes centrum musela Janka po operácii zabudnúť. Prežila náročný zákrok a do života sa vracala opatrne. „To nie je dobré,“ krúti hlavou a ukazuje na, podľa mňa, úplne normálne brucho Janka. Ona však spokojná nie je. Jasne dá najavo, že s tým treba niečo urobiť. Už doma začína s brušákmi... Konverzujeme dlhšie. Janka je stopercentne nepočujúcou. S počujúcou mamou však posunkovú reč používajú menej. Dvadsaťpäť ročná dcéra sa naučila odčítať z pier. Sú nádhernou, zohratou dvojkou. Dve kamarátky, spovedníčky, mama nevie byť byť dcéry, dcéra bez mamy.

Janka sa narodila zdravá – zlaté, chutné bábätko. Týždeň pred prvými narodeninami sa ale začalo všatko kaziť. Doslova. Zápal mozgových blán, lekári boli pesimistickí, malému dievčatku nedávali veľké šance. Do 48 hodín sa uvidí, či prežije. Drobec zabojoval, po čase sa vrátil domov. Všetci si vydýchli. Ibaže nakrátko. Ročná slečna sa prestala otáčať za maminou, ktorá na ňu kričala: „Janka“. Zápal mozgových blán si vypýtal krutú daň. Dievčatko prišlo o sluch. Bolesť mamy Márie obrovská. Dnes, s odstupom času a po ďalších úderoch, ktoré jej dcéra dostala, však pani Mária lakonicky poznamená: "Keby som mala iba nepočujúcu dcérku, bolo by to vlastne ešte celkom fajn."

Ešte foto: Katastrofy sa začali valiť. Po roku na lekárskej kontrole sa začali riešiť Jankine očká. Na pravé škúlila a ani v najhoršom sne by nikomu nenapadlo, že to neskončí len pri okuliaroch. "Pravé očko jej ubiehalo kvôli nádoru... Zistili jej obojstranný retinoblastóm, nález bol tak vážny, že sme príliš na výber nemali. Opäť nešťastné, Jankine druhé Vianoce. Dvojročnej dcérke museli pravé očko vybrať. Dostala umelé. Nepočujúce dievčatko nám tak osleplo na jedno oko," opatrne hovorí mama Mária a ukazuje nádhernú fotku. Na kolenách drží usmievavú rozkošnú babuľku, svoju Janku ešte s oboma očkami. "Povedali nám, nech sa pred operáciou ešte odfotíme..." Lenže, ani s ľavým okom to s kostolným poriadkom nebolo. Prognózy desivé, zrak sa bude zhoršovať. Po operácii nastúpil kolotoč trojročnej liečby. Chemoterapia, ožarovanie, občas povinná pauza, aby malé telíčko našlo sily do ďalšieho kola. "Ale stálo to za to. Boli sme šťastní, že choroba sa akoby zastavila. Janka je veľká bojovníčka a celú tortúru zvládla bravúrne."

Namiesto vysokej nový nález: Medzitým sa rozpadlo Máriine manželstvo. Stačilo. Partnerov alkohol, ľahostajnosť, bohužiaľ, aj fyzické násilie. Ak jej nemá byť oporou, načo ostať spolu. Mária sa musela naplno venovať chorej Janke, ale aj jej o tri roky staršiemu bratovi Jarkovi. "Užila som si s mužom svoje, o deti sa po rozvode nezaujímal a je to tak lepšie." Zo Žiliny sa Mária s deťmi presťahovala do hlavného mesta. Janka nastúpila do škôlky pre nepočujúce deti a svoj hendikep dramaticky neprežívala. "Snažila som sa k nej pristupovať ako k zdravému bratovi, hoci je jasné, že občas som si ju viac pomojkala a viac poľutovala. Preboha, veď bola naozaj na míle vzdialená zdravému človeku."

Potom bolo vlastne akosi dlho-dlho fajn. Janka síce bola pod pravidelným lekárskym dozorom, ale retinoblastóm ticho spal. Mladá slečna sa sa vyučila za čalúničku, učenie jej išlo ako po masle, túžila po maturite, ktorú si napokon na drevárskej škole aj urobila. Na jednotky. Uvažovala aj o vysokej, lenže ľavé funkčné oko sa zhoršovalo. Okuliare "hrubli" až na dnešných 18 dioptrií. Študovanie vysokoškolských skrípt by oko veľmi namáhalo. Sympatické dievča sa muselo uspokojiť len s invalidným dôchodkom... A keď sa začala rozhliadať po eventuálnej práci, prišla nečakaná facka od života. Menila detskú lekárku za "dospelácku". A cétečko ukázalo jasnú progresiu choroby. Nádor, ktorý jej kedysi zničil pravé oko sa dostal do kosti a ohrozoval aj ľavé oko. Navyše, v brušnej dutine sa objavili zvláštne nálezy - nezhubné nádory, ktoré sú ale veľmi agresívne. Operácia na onkológii bola nevyhnutná. Janke museli vybrať slezinu, časť žalúdka aj hrubého čreva... "Janka, ukáž jazvu," povie dospelej dcére mama a Janka znovu nadvihne tričko a nezabudne poznamenať, niečo v zmysle: "čo tam po jazve, ale stratili sa svaly a tehličky na bruchu." Po rekonvalescencii prišla na rad hlava. Pokus o vybratie nádoru, ktorý ohrozuje aj ľavé oko. Janka "stratila" nádherné dlhé vlasy a stále sa nevie zmieriť s krátkym účesom, ktorý jej, mimochodom, veľmi sadne. Ona sa bráni, že nie a prinesie album s fotkami, kde jej vlasy siahajú do polky chrbta. Áno, takto sa páčila sama sebe oveľa viac a Janka dá hneď aj najavo, že vlasy si nechá znova narásť do pôvodnej dĺžky. Chvíľu to ale ešte potrvá.

Vyhrali zvyšky zraku: Posledná operácia hlavy je viditeľná. Na ľavej strane jej vybrali kúsok lebečnej kosti, menšia priehlbinka na hlave je však len kozmetickou vadou, väčším problémom bol verdikt lekárov. Mária s Jankou si museli vybrať. "Nechala som to na dcéru a povedala som jej, že nech sa akokoľvek rozhodne, budem stáť pri nej. Bolo to ťažké, ale Janka v tom mala rýchlo jasno." Lekári totiž navrhovali ožarovanie nálezu v kosti. Lenže. S najväčšou pravdepodobnosťou by Janka stratila aj tie zvyšky zraku, ktoré na ľavom oku mala. A Janka povedala nie. "Vysvetlila mi: Mami, radšej budem žiť kratšie, ale chcem vidieť. Čo bude som mnou, keď budem hluchá aj slepá! Nie, tak by som žiť nechcela," utiera si slzy Mária a otočí sa s oknu. Janka nerada vidí svoju mamu smutnú. "Musím sa pred ňou snažiť nemyslieť na nič zlé, je to však tak ťažké. Večer, keď líham do postele, je to najhoršie. Slzy padajú veľmi často... Jej choroba je nevyliečiteľná, pýtam sa Pána Boha, prečo toľko skúša jedného človeka, kde zobrať sily a nádej? Ako mám žiť, keď viem, že jej niet pomoci, že stav sa bude len zhoršovať? Vážim si každý deň s mojou dcérou, je tak silná osobnosť. Pomáha mi pri varení, na pár hodín v týždni chodí upratovať, aby si privyrobila k malému dôchodku a mohla si kúpiť pekné šaty, ktoré zasa len zavesíme do skrine... Možno ich raz-dvakrát v lete prevetráme. Pôjdeme na prechádzku do mesta a Janka sa nahodí. Nemá kamarátky, priateľa, po všetkom túžila, chcela vlastné dieťa, chcela normálny život. Všetko je preč. Ostali sme jedna pre druhú. A ja chcem, aby sa náš čas natiahol čo najviac. Prosím...!"

P.S.: Janka práve nastupuje na chemoterapiu. Aj tie krátke vlasy pôjdu zasa dolu. Snaží sa s tým zmieriť. Veľké obavy majú obidve s vedľajších účinkov liečby. Mária ich v telefóne už nedokázala ani detailne opísať. Lúčila sa slovami: "Nevieme, čo bude, držte nám palce!".