Mama Táňa 

Privykla. Že každú drobnosť si musí dobre naplánovať, že treba na maximum využiť čas, keď malý spí. Že napríklad mobil je väčšinou v tichom režime, že návštevy v jej maličkom byte proste nie sú veľmi vítané. Nie pre málo metrov štvorcových... Táňa by tých "že" mohla sypať ako z rukáva. Jej život sa točí okolo Lukáška. "Inak by skončil v detskom domove, to mi je jasné."

Šťastná aj nešťastná: Aby sme zbytočne nenapínali, skôr než sa vrátime do minulosti, prezradíme, že Lukáško je Tánin vnuk. Od adoptívnej dcéry Mirky. Táninho jediného "vymodleného" dieťaťa. Lukáško je veľmi živé, hyperaktívne dieťa s nepredvídateľnými prejavmi zlosti, kriku a s obrovským strachom, že Táňa od neho odíde. Musí ju mať stále na blízku, na očiach.

V mladosti si toho Táňa preskákala veľa, niekoľko gynekologických operácií, pričom žiadna nepriniesla zázrak, ktorý by chcela počuť každá žena s problémom otehotnieť. Výsledok bol nezvratný – nemôže mať deti. Táňa ale túžila byť mamou. Aj keď bez partnera, rozhodla sa pre pestúnsku starostlivosť. V dojčenskom ústave v Banskej Bystrici jej padla do oka Mirka. "A Mirka si zasa spontánne vybrala mňa, " s láskou spomína sympatická päťdesiatnička. Mrzí ju len jedno, že malú Mirku nedostala o trošičku skôr. "Myslím, že očko by sme zachránili." Malá slečna má totiž od jedného roka očný implantát, celé očko jej vybrali, hoci Táňa už v tom čase za Mirkou do ústavu chodila a dokonca komunikovala s očnými lekármi. Lenže, dieťa nebolo ešte oficiálne prisúdené jej, takže v tomto prípade ťahala za kratší koniec. "Oko sa mohlo zachrániť, bohužiaľ, mám pocit, že v domove zvolili jednoduchšiu cestu – vybrať ho a basta." Napriek hendikepu, Táňa bola najšťastnejšou ženou na svete, keď si Mirku priniesla domov. Bola mamou a vedela, že pre svoju dcéru urobí všetko na svete. Idylka aj zopár rokov trvala, Táňa dnes pri spomienkach na malú Mirku okamžite povie, že to bolo nádherné a dobré dieťa. Zlom nastal kdesi v puberte, možno o niečo skôr. Neviem, či som niekde urobila nejakú chybu, nič konkrétne mi nenapadá. Mirke som v jej šiestich rokoch povedala pravdu, že ju ľúbim najviac na svete, aj keď som ju nepriviedla na tento svet. Zhrba okolo jedenástich rokov však začala trpieť utkvelou predstavou, že som ju ukradla od bohatej rodiny. Neviem, kde na to prišla. Uvedomujem si, že postupne ma začala takmer až nenávidieť. Robila mi všetko naschvál." Tánina dcéra mala osemnásť, keď si urobili výlet za Mirkinou biologickou rodinou. "Nebránila som sa, aby ju nespoznala. Naopak." Návšteva však nedopadla dobre. Vlastná matka od Mirky doslova cúvala, k tomu jej agresívny brat... "Mirkou to ale vo vzťahu ku mne nepohlo," smutne konštatuje mama Táňa.

Dcéra jej skončila len špeciálnu základnú školu pre deti s poruchami zraku, učňovku zameranú na záhradníctvo nedokončila, zvíťazilo záškoláctvo, klamstvá, prišli krádeže a s občianskym mladej dáme narástli krídla. "Neváhala brať úvery z nebankoviek, flákala sa, nepomáhalo dohováranie po dobrom ani po zlom. Neprajem to nijakej matke." Z Táninho bytu postupne zmizli zlaté šperky, v záložni skončilo takmer všetko, čo malo akú-takú cenu. "Robila mi naschvály. Chcela koženú budnu, lebo ju mali všetci. Kúpila som jej ju. Raz prišla zo školy domov a na chrbte ju mala rozrezanú. Tvrdila, že to urobili druhí. Nedalo mi a zašla som do školy, kde som sa dozvedela, že Mirka bundu naschvál roztrhala na háčiku v šatni. Ani oni nechápali, prečo to robí. Ja som ale chápala. Chcela ma raniť."

Lukáško: Po zhruba poldruharočnom chodení s priateľom, s ktorým spolu kradli drobnosti v hypermarketoch, Mirka otehotnela. Táňa sympaticky priznáva, že sa snažila svojej už dospelej dcére vysvetliť, že si nie je istá, či dieťa zvládne. Veď nemá zodpovednosť ani za seba, ako ho získa za dieťa... Potencionálna svokra Mirke radila bez okolkov potrat, prípadne pôrod a dieťa nech dá rovno do decáku. Lukáško sa napokon narodil v máji pred troma rokmi. Prišiel na svet cisárskym rezom ako krásne voňavé bábätko. Zdravé. Vlastnou mamou ale neľúbené. Táňa si povedala, že nebude dcéru rozmaznávať, je už matkou, tak nech skúsi začať brať život vážne a zodpovedne. "Najskôr bola s malým v centre pre matky s deťmi v Žiline, potom som jej vybavila krízové centrum tu, v Bratislave. Myslela som si, že si nájde cestu k synovi, že sa bude snažiť byť mamou. Takou naozajstnou. Omyl. Lukáško bol väčšinu času u mňa a ona si užívala. Klamala mi, že si hľadá prácu, potom, že už pracuje, chodila opitá, s otcom Lukáša už nefungovala, ale, myslím, že na chlapov nezanevrela... Je to smutné, ale je to tak," odhaľuje krutú pravdu Táňa.

S vyskočenou platničkou a obrovskými bolesťami chrbta bola rok na maródke, potom si našla prácu, ale vnútorne sa pripravovala na moment, že jedného dňa asi nastúpi na materskú... Stalo sa to prirýchlo. "Po mesiaci v robote som už oznámovala, že ak chcem uchrániť vnúčika od detského domova, musím sa ho ujať. Lukáško mal rok, keď som ako jeho babka nastúpila na materskú dovolenku. Dcéra sa vôbec nebránila, dušovala sa ale, že bude naňho dávať peniaze, že bude za ním chodiť..." Realita?

Amok a posunková reč: "Mám ho v pestúnskej starostlivosti a výživné na Lukyho posiela štát. Stotridsať eur. Plus rodičvoský príspevok okolo dvesto eur a prídavky dvadsať päť eur. Pestúnske nemôžem dostávať, lebo zákon je zákon. A podľa neho zdvojený príjem na dieťa mať nemôžem... Na staré kolená som odkázaná trikrát si premyslieť, na čo použijem nie euro, ale doslova každý cent. Je to o živorení, nie žití. Malý má atopický ekzém, mastičky a obväzy kupovať musím, u lekára sme viac než často, doplatky za lieky nie sú lacný špás, chodím s ním k psychológovi, teraz skúšame centrum Dialóg, verte mi, že aj tridsať eurový poplatok mi výrazne naruší náš skromný rozpočet. Žijem pre Lukáška, potrebuje ma a ja pre neho urobím všetko na svete. Musíme sa odraziť od dna. Veľmi si želám, aby začal konečne rozprávať, aby sme eliminovali všetky prejavy, ktoré k trojročnému chlapčekovi nepatria. Je pre mňa náročné cestovať s ním MHD, hocikedy ho prepadne doslova amok a ja som nútená s ním vystúpiť, aby sa upokojil. Poznámky a zhrozené pohľady cudzích ľudí, keď vidia Lukáška doslova v záchvate nemám čas a chuť riešiť, užili sme si ich habadej. Radšej už vystúpim z autobusu. Donedávna som ešte mala starú thaliu, ale jazdila a aspoň cesty k lekárovi s malým boli pokojné. Ibaže auto definitívne odišlo a ja viem, že ani na ojazdené si už nikdy nenašetrím. Pritom by nám to s Lukáškom obrovsky skvalitnilo život."

Keď si Táňa definitívne zobrala vnuka k sebe, mal chlapček rok. Začínal bľabotať, rozväzoval sa mu jazyk. Táňa nebránila kontaktu Mirky so synom, naopak, verila, že si dcéra uvedomí, že najväčšie bohatstvo je dieťa. Minulé leto však Mirka strávila so synom a chlapček má od tohto času zvláštne prejavy. "Je to smutné, ale myslím, že ho Mirka začala strašiť, chcela mať od neho svätý pokoj, odháňala ho od seba. Lukáškovi sa akoby navždy zamkli ústa, úplne prestal komunikovať, vytvoril si vlastnú posunkovú reč a každý deň sa modlím, aby konečne zo seba dostal prvé slovo. Zatiaľ bezúspešne. Pridružili sa k tomu jeho prejavy strachu, nastúpilo nekontrolovateľné správanie, ťažko sa mi o tom hovorí. Trpezlivo ho upokojujem, do aleluja mu každulinkú činnosť, drobnosť vysvetľujem, neustále naňho rozprávam. A stále mu dávam najavo, že ho ľúbim. Je tak sladký, keď ma objíma a stíska, má až panický strach, keď ma nevidí, keď nemá prehľad, kde sa pohybujem. Bojí sa, aby som ho nenechala samého. Je to bezbranné dieťa, ktoré nedostalo lásku mamy. Dala by som zaňho život, aj keď mi dáva riadne zabrať," usmeje sa Táňa a na otázku, či neľutuje, že sa pred rokmi rozhodla pre Mirku odpovie takmer okamžite.

"Neľutujem.": "Nie, takto sa to povedať nedá. Mirka bola môj život, ako mamu ma preto veľmi bolí, že som ju už od leta nevidela, že som jej musela zakázať, aby ku mne chodila len vtedy, keď je hladná, keď žobre o peniaze. Neustále ma len klamala, má už 23 rokov, stále má ešte šancu dostať sa na správnu cestu, ale tým, že jej budem ustupovať jej nepomôžem. Nie, neľutujem, že som si z ústavu odniesla Mirku. Mala som s ňou aj pekný život. A teraz mám Lukáška. Ktorému som babkou, no aj mamou a keďže nebolo koho dať za krstnú, tak som mu aj krstnou mamou. Je ľúbený a viem, že to cíti. Bojujeme spolu s neľahkým osudom a ja verím, že z neho vychovám slušného človeka."