Unikát 

Milan, hoci bol a je bez partnerky, rozhodol sa, že sa súrodencom pokúsi vytvoriť domov, rodinu. Mnohí si aj na úradoch ťukali na čelo, nonsens, aby "priklepli" toľko dušičiek jednému chlapovi. Po rokoch dokazovania, presviedčania a prosieb sa to napokon podarilo – šesť týraných a nešťastných detí patrilo už aj papierovo jednému skvelému chlapovi – Milanovi. Slovenský, možno až európsky unikát.

"S odstupom času, keď si už deti delím na tri veľké, ktoré sa osamostatňujú a tri menšie, ktoré sú pri mne, môžem povedať jedno – neľutujem ani na sekundu svoje rozhodnutie. Moje deti sú môj život, obohatili ma nadmieru a skláňam sa pred nimi. Sú pre mňa hrdinami, ktorých nedôstojné podmienky na život, neláskavé zaobchádzanie s nimi nepoznačili tak, aby sa z nich stali ľudia na pokraji spoločnosti. Najmä najstarší Tomáš s Mirkom, ktorí zažili najviac zlého, pocítili najviac úderov, mnohokrát chránili vlastným telom mladších súrodencov, utekali s nimi pred zimou, zháňali jedlo.. im patrí jedno obrovské ďakujem, vlastne neexistuje správne slovo na vyjadrenie vďaky. Sú Božím zázrakom!," láskyplne hovorí šesťnásobný otec Milan.

Súdržnosť, láska a skromnosť – takto žili a fungovali od začiatku, Milan deti pripravoval, že ich spoločný život nebude prechádzka ružovou záhradou, že príde veľa kopancov, posmeškov, hádok – ale jedine otvorenou debatou a snahou pochopiť jeden druhého dokážu udržať rodinu. Puto, ktoré by sa nemalo nikdy pretrhnúť.

Dnes: Tomáš má 26, je výborným kuchárom a snaží sa uchytiť vo Zvolene. Mirko má 23, robí zvárača v Bystrici, Kika má 22 a zamestnala sa ako čašníčka v Haliči. Toto je polovica Milanovej rodiny, ktorej hovori "veľkáči". Nasledujú traja juniori – sedemnásťročný Mário, talentovaný tanečník, ktorý študuje na konzervatóriu v Nitre, o rok menej má Dominik a najmladšou je Aďka. Obaja sú ešte na základnej škole, Aďka uvažuje o kariére kaderníčky. Milan je ich pestúnom, Dominikovi zároveň aj opatrovateľom – Dominik má ťažko špecifikovateľnú diagnózu, vengiózny angióm – nezhubný nádor z ciev, ktorý sa nedá operačne odstrániť. Dominika prepadávajú veľké bolesti hlavy, nekontrolovateľné prejavy správania, kvôli ktorým bol častom nepochopený a mnohokrát neprávom označený za vinníka. Milan s ním musel ostať na opatrovateľskom, od tohto polroka má chlapec individuálny študijný plán, v bratislavskej nemocnici sú častým hosťom... Snom a túžbou celej "milanovskej famílie" je mať konečne adresu trvalého pobytu. Mať vlastný, hoci len maličký byt v hlavnom meste. "Vždy máme adresu u iných ľudí, aby sme neboli bezdomovcami. Kde vlastne máme domov? Jedine v srdci a v snoch. Verím, že sa nájde niekto, kto by nám dopomohol dopracovať sa k vlastnej streche nad hlavou. Že budeme pre niekoho príkladom ako vytvoriť funkčnú rodinu o sile 6 súrodencov, k tomu treba prirátať ešte ďalších 6 ľudí ročne, ktorým pomáhame stáť na vlastných nohách bez nutnosti byť sociálne odkázaní. Máme vieru v Boha, disciplínu a funguje to," hovorí Milan.

Sám má však výčitky, že nedal deťom viac, nešlo to. Finančne vždy boli nadoraz a rád by im z vyzbieraných peniažkov doprial to, na čo nemali nikdy financie. "Napríklad na školské výlety, vstupenky na kino, divadlo, tiež by sa teraz zišla nová letná obuv alebo také šminky či šatočky pre moju Aďku aj Kiku. Bože, takéto som nikdy nekupoval, lebo na to nebolo, nie je a nebude," povzdychne si Milan a dodáva: "Mám dobré deti, až teraz si uvedomujem, koľko vecí im chýba a ani o tom nehovoria, neprotestujú, nikdy ma za nič nevinili. Napríklad môj Dominik beháva, je niekoľkonásobným majstrom v ľahkej atletike. Vždy skončí na stupňoch víťazov, len bežecké tenisky stoja majland. Tie jeho sme už ikskrát lepili izolačnou páskou, nikdy nefrfľal, že nemáme na nové. A pozri, aj v takýchto keckách skončil v sobotu v Nitre ne druhom mieste," teší sa Milan, ktorý je šťastný, že mu osud doprial šesť výnimočných duší.