Mama 

Ľubica je nedobrovoľne slobodnou mamou. Keď otehotnela s prvým partnerom, bola šťastím bez seba. Bábätka sa nevedeli dočkať a keď pred jedenástimi rokmi prišla Sárka na svet, Ľubica sa cítila najbohatšou na svete. Bola tak šťastná, že je mamou, že akosi prehliadala „nedostatky“ svojho partnera. „Dlho som bola zaľúbená, zasnívaná, vždy ma ukľudnil pohľad na moje dievčatko.“ Dokonca sa snažili aj o druhé dieťa, ale nedarilo sa a Ľubka o to viac nedala na svoje materstvo dopustiť. O šesť rokov napokon prišiel na svet Sebastián. To už ale vzťah výrazne haproval, bolo jasné, že svadbou to neskončí. „Nepracoval, bral mi peniaze z materskej, záujem o deti minimálny, bolo to zlé,“ povie Ľubica.

Na chvíľu sa vrátila k svojej mame, kde ich ale v dome bolo požehnane. „Brala som to ako dočasné riešenie, nechcela som byť na príťaž. Navyše, brat s priateľkou a deťmi ma, slušne povedané, absolútne neprijali.“ Dva roky po Sebastiánovi sa jej narodil druhý syn – dostal netradičné meno Saimon. S jeho otcom si znovu myslela, že to bude fajn. Taký obyčajný, normálny život. Pekne vychádzal s jej deťmi z predchádzajúceho vzťahu. Žili spolu s jeho rodičmi. „Ja som ale absolútne nevedela, že je gambler. Možno si poviete, že som úplne naivná, ale naozaj som to najskôr nespozorovala. Starala som sa o tri deti, bola som v jednom kolotoči. Keď to prasklo, šokovalo ma, že nič nezatĺkal, vlastne sa ani nesnažil mi falošne sľubovať, že s tým prestane. Jedného dňa som proste skončila v krízovom centre pre matky s deťmi.“

A potom sa jej podarilo dostať do panelákovej ubytovne pre rodiny v sociálnej núdzi. Druhý rok žije v dvojizbáku s kuchyňou. Zariadenie bytu je skromné, ale „máme strechu nad hlavou, teplo, svetlo, postele, skrine, práčku aj chladničku – všetko buď darované alebo kúpené z druhej ruky. Žiadna krása, nijaký jednotný štýl, ale na takéto rozmary nemôžem prihliadať. Prvoradá je funkčnosť,“ okomentuje svoj domov Ľubica. Vie, že tam môžu existovať päť rokov, čiže ešte tri. Potom sa chce zamestnať a požiadať o sociálny byt.

Potrat nie: Treba ale podotknúť, že nech Ľubicin život s chlapmi pôsobí akokoľvek, je naozaj dobrou mamou. Sárka nesedí nad počítačom a nečumí stále do mobilu. „Pretože ho ani nemá,“ usmeje sa Ľubka a Sárka pritakáva, že deň bez svojich bračekov si nevie ani predstaviť. Pomáha s nimi mame ako sa len dá a nerobí to z donútenia. Aj teraz sa z poobedňajšieho spánku prebudil Saimon a Sárka hneď hlási mame, „nechaj, postarám sa o neho.“ Starší Sebi ešte sladko odfukuje.

Otcom novembrového bábätka je ocko malého Saimona. „Chodieva za ním občas, áno, viem, čo mi chcete povedať, že prečo som s tak nezodpovedným človekom znovu otehotnela... Stalo sa, iba raz a bola som zaskočená... Peniaze na potrat som nemala, mnohí ma k nemu nabádali, načo ti je ďalšie decko... ale, ja by som to nikdy nedokázala. Zabiť začínajúci život. Nie, ja som sa na dieťatko začala tešiť. A už sa ho nevieme dočkať, najmä Sárka.“

Sárka ukazuje pripravenú postieľku pre bračeka, ktorému ešte nevybrali meno, na dvoch kopách je pripravená spústa dupačiek na žehlenie. Aj kočík je. „Mám však veľký problém s plienkami, o ne vlastne aj prosím. „Nedokážem si ich kúpiť, každé euro trikrát obrátim, než sa rozhodnem na čo ho použijem,“ hovorí Ľubica a vyťahuje svoju „finančnú knihu“. Je pedant. Poctivý. Klobúk dolu.

Matematika nepustí a mnohonásobná mama čaruje ako sa dá. Jej príjem s materskou a prídavkami je 360 eur. Byt ju stojí mesačne 180. „Kým sa dalo, privyrobila som si upratovaním, mesačne som zarobila aj sto dvadsať eur – to bol pekný peniaz, teraz, pred pôrodom to už ale nejde,“ vysvetľuje a ukazuje zošiť, kde ma detailne rozpísaný každý mesiac. V každom sú štyri položky: príjem, požičané, vrátené a splátky. Ako prvé vždy uhradí byt. Potom vracia pôžičky – napríklad v októbri dve eurá kamarátke, 40 eur mame, Sárke na učebnice musí zaplatiť 18 a splátky na jej školu v prírode 13 eur. Na jedlo, hygienu ostane tak stovka. „Len ešte musím rátať s tortou pre Sárku, bude mať narodeniny, my máme len dvojplatničku, neviem ju tu upiecť. Ale nehladujeme, aj z mála peňazí sa dá dobre navariť. Sladkosti deťom veľmi nekupujeme, aspoň majú krásny zdravý chrup,“ hľadá pozitíva v chudobe starostlivá Ľubka. Meniny napríklad neoslavujú, ale na narodeniny dostávajú pravidelne od mamy najkrajší darček. „Vyzdobujem kuchyňu farebným papierom, stužkami, deti musia byť zatiaľ v izbe, vojdú, až keď som hotová. Deti sa na to tešia ako na Vianoce,“ povie Ľubka a hladká si rastúce bruško. Drobec kope a ona sa modlí, aby bol zdravý. Tak ako jeho traja súrodenci. „Dieťa je dar,“ lúči sa so mnou Ľubica.