Poklad Katka 

Dievčatko, ktoré si zamiluje každý. Štebotavá, smelá, veselá. Obrovská hrdinka, ktorá za svoj krátky život prešla toľkými útrapami, že aj dospelý by mal dosť. Doslova prekypuje energiou, sama si ešte nemôže uvedomovať, koľko lásky a energie ona rozdáva druhým. Baví ju všetko na svete, ale aktuálne prím hrajú bábiky. S nimi sa vie hrať do aleluja – na školu, na pani doktorku. Pritom doma už vedia, že keď znova prichádza ten deň a musia ísť do nemocnice, Katuške sa to oznámi až v hodine dvanástej. Lebo, „nechce tam ísť, je to stále horšie a horšie, človek by si povedal, že je už na špitál zvyknutá, ale nie. Každý pobyt znáša ťažšie. Keď ma zbadá ako vyberám oblečenie zo skrine a pripravujem si tašku, už sa bojazlivo pýta, kam ideme…,“ hovorí mama Katka, ktorej sa prvým tehotenstvom do bodky otočil život.

V 24. týždni tehotenstva to s manželom dostali čierne na bielom, bábätko sa narodí s diagnózou spina bifida. Rázštep chrbtice. „A veľký. Zrúti sa vám svet, ale nebolo času vyplakávať.“ Vďaka úžasnému gynekológovi z Košíc, doktorovi Juhásovi, sa o tri týždne ocitli v Sao Paulo, v dvanásť miliónovom meste v ďalekej Brazílii. Malú Katku, vtedy asi ako piate dieťa zo Slovenska čakala ťažká prenatálna operácia. „Aby sa zmiernil, minimalizoval rozsah dcérkinho postihnutia. Hrozilo totiž, že okrem fyzického, bude mať aj mentálny postih. Nedokážem poriadne ani opísať, aké pocity mnou lomcovali. Zmes strachu, lásky, dojatia, obdivu. A keď manželovi po sedem hodinovom zákroku brazílska pani doktorka Denise oznámila, že všetko prebehlo v poriadku, zaleje vás neskutočný pocit úľavy.“ Ocko Milan s láskou v hlase podotkne. „A ešte nám stihla povedať, že malá bude blondína.“

Manželov nad vodou držala a drží viera, no aj presvedčenie, že dobrých ľudí chodí po svete stále dosť. Prenatálny zákrok, ktorý prebehol laparoskopicky, našťastie uhradila poisťovňa, ale nie malé náklady na letenky a pobyt išiel „z vrecka“ mnohých, ktorí promptne na cestu do Brazílie prispeli. „Podotýkam, že to bol aj boj s časom, takýto zákrok sa totiž dá vykonať len do 27. týždňa tehotenstva. A vyšlo to, do konca života budeme vďační každému, kto nám prispel,“ dojímavo opisuje hlava rodiny Milan.

Po návrate domov, na východné Slovensko sa všetko pripravovalo na pôrod. Katarínka sa ale rozhodla, že dlho čakať nebudú. Bohužiaľ, na svet sa prihlásila už v 33. týždni… „Dlhé tri mesiace sme boli v nemocnici, inkubátor, kyslík, ale lekári stále hovorili, že na malej veľmi vidno, ako chce žiť. Tešíme sa z nej každý deň, aj keď od idylky máme ďaleko.“

Katka je dieťatkom inak obdareným, hendikepov má fúru, ale to, kvôli čomu sa letelo do Brazílie sa podarilo. Mentálne je malé dievčatko úplne v poriadku, rodičia s úsmevom vravia, že ich malá funguje na dvesto percent. „Od pása nadol je necitlivá. Nevzdávame sa však nádeje, ktorú nám na Slovensku zobrali a vo Viedni dali. Okrem toho, že sa narodila s jednou obličkou, s hydrocefalom, že má nefunkčný močový mechúr, mala aj nevyvinuté bedierka, ktoré u nás nechceli operovať. Vraj načo, aj tak sa na nohy nikdy nepostaví.“ Rodičia sa ale nakontaktovali na Viedeň, kde im jasne oznámili, že bez operácií bedier, nádej na chôdzu nebude žiadna. „Jasné, že sme sa pustili na cestu s nádejou, ktorý rodič by konal inak…,“ povie statočná mama Katka, ktorá vie, že taký ten obyčajný, civilný život pre ňu skončil. Je a bude mamou na plný úväzok, občas sa pristihne ako v dobrom závidí mamám, ktoré chodia do práce, frflú na šéfa, šetria si na dovolenku… „U nás je to inak, ale nesťažujem si, len to máme proste iné.“ Šetria, vlastne zbierajú peniažky výlučne na nemocnice. Oslovujú každého, „museli sme prekonať v sebe ten pocit, že je to možno ponižujúce. Ide nám len a len o Katku, aby napredovala, aby mala nádej. Tak jej to aj hovoríme. Na nožičky sa možno postaví len vtedy, keď lekári budú s nimi všeličo robiť. Inak to nejde.“

V nemocnici sú takmer každý mesiac, buď je to infekcia alebo operácia alebo najnovší nález – podozrenie na lámavosť kostí. Katkine kosti sú krehké, má za sebou už dve zlomeniny a aktuálne jej skúšajú dávať cez infúzie lieky na posilnenie kostí. Prvý pokus však nevyšiel, nedokázali jej napichnúť kanylu ani pod narkózou. Osemhodinová infúzia ju najbližšie čaká v apríli. Dovtedy ale musia vo Viedni chirurgicky vybrať šróby z druhého bedierka, ktoré na jeseň operovali. „Stále máme kalendár plný nemocníc,“ podotkne ocko Milan, ktorý by pre svoju dcérku zniesol aj modré z neba. Napriek tomu sa však manželia rozhodli pre zdravú výchovu, v ktorej ľútosť nemá miesto. Katuška musí byť sebavedomá slečna, „chceme, aby zapadla do okolia bez ohľadu na hendikep. Je vnímavá, múdra, niekedy síce tvrdohlavá a s malou dávkou trpezlivosti, ale v septembri nastupuje na pár hodín do škôlky medzi zdravé deti, potom škola – tam sa popasujeme aj s trpezlivosťou.“ Doma majú aj čoskoro štvorročnú Veroniku, zdravá sestrička bude raz veľkou oporou Katke, dnes sa spolu hrajú, hádajú aj doberajú. Po obchoďáku menšia beží po svojich a Katuška doslova lieta na svojom čerstvom novom invalidnom vozíčku a sestričku vždy predbehne. Vozík si užíva, jazdí na ňom ako Fitipaldi a smeje sa pritom od ucha k uchu.

Dievčatko to nemá v živote ľahké, skúsme jej pomôcť na ceste „k funkčnejším nožičkám“, najväčšou odmenou je Katkin štebotavý smiech a radosť zo života, ktorá jej v očkách svieti.