Spolu 

Stanka má 49 rokov. V lete minulého roka si ako rodina dopriali dovolenku pri mori. „Boli sme v Grécku. Manželka aj dcérka sa báli nastúpiť do lietadla, leteli prvýkrát, ale zvládli to a bolo tam fajn,“ spomína manžel Stano. Ešte v septembri 2024 Stanka darovala krv, bola zdravá, plná elánu. S manželom Stanom majú dve detí. Už dospelého syna a o dosť mladšiu dcérku. S ňou bola veľmi prepojená. Boli silnou dvojkou. Poobedia boli ich, debatili, varili, smiali sa. Ocko Stano mal dve roboty, okrem práce v závode bol aj profesionálnym záchranárom. Práca ho napĺňala, netušil, že jedného dňa bude záchranárom aj svojej manželky. Dnes sa Stanke prihovárame na posteli, odpovedi sa ale nedočkáme, ale nádejame sa, že sa naplno prebudí...

Mala to byť obyčajná nedeľa. Po dobrom obede sa doma dohodli, že pôjdu na menšiu túru, pretože Stanka zbožňovala prírodu, turistiku. V osudnú nedeľu, 10. novembra 2024, padol výber na neďalekú haluzickú roklinu s výstupom na miestnu rozhľadňu.

„Stanka bola už len kúsoček od cieľa, ja s dcérkou pár metrov pod ňou. Všetko sme teda videli v priamom prenose. Bola to sekunda. Len si priložila ruku na hruď, klesla na kolená a ľahla. Nebol to pád. Dobehli sme k nej a... odvtedy sa nám do bodky zmenil život,“ hovorí manžel Stano. Ako záchranár okamžite vedel „koľká bije“, začal s resuscitáciou a popritom usmerňoval len 9-ročnú dcéru Simonku, ktorá navigovala privolaných leteckých záchranárov. Dievčatko bravúrne všetko zvládlo. Kým sa v náročnom teréne lekárka zlaňovala, Stano sústavne dával prvú pomoc. Masáž srdca a umelé dýchanie. Stankino srdce nabehlo po 1.výboji, „v 19. minúte od kolapsu, už to bolo na hranici, pretože od 20-25 minúty sa resuscitácia zastavuje,“ hovorí Stano.

Dovtedy zdravú krásnu ženu transportovali do trenčianskej nemocnice, kde sa potvrdil opuch mozgu, ktorý vďaka liekom ustúpil. Vitálne funkcie aj dýchanie sa stabilizovali, lenže dôvod na radosť veľký nebol. Stanka ostala v bdelej kóme. So zavedenou tracheostómiou, s PEG-om na výživu. „Život sa zachránil a čo bude ďalej nevie nik. Z pohľadu zdravotníkov treba len čakať. Lenže my veríme v zázrak a vieme aj to, že zázrakom treba pomáhať. Preto sme prakticky okamžite začali s rehabilitáciami. V Piešťanoch v Adeli a následne dlhodobým pobytom v Ostrave v Arcade.“ Najťažšie však je, že všetko sa muselo riešiť okamžite. Za pochodu. Zháňanie peňazí, výber rehabilitačných centier, nájsť opatrovateľky, ktorým môžeš veriť. Plus zvládať celý arzenál emócií – strach o život, ľútosť, bezmocnosť, obavy ako žiť ďalej. Aj preto, lebo jedno nádherné malé dievčatko stratilo aj nestratilo mamu. A všetko videlo na vlastné oči. A na svojho ocka ostala, logicky, veľmi naviazaná. Dom, v ktorom bývali sa zmenil na nemocničný priestor. Simi s otcom sa presťahovali o ulicu ďalej, k dedovi. Pretože mama Stanka si vyžaduje non stop opateru. Simonkina detská izba s ružovými bodkovanými tapetami sa stala hlavnou zónou pre Stanku. Každý deň po škole príde štvrtáčka Simi aj s otcom za mamkou. Stano rieši všetko možné aj nemožné okolo manželky, Simonka je pri mamke, objíme ju tak silno, ako to len veľké malé dievčatko dokáže. Potom odbehne nakŕmiť mačku, aby v podvečer išli domov k dedovi. Urobia sa domáce úlohy, večera a spať. „S dcérkou sa bavím otvorene. Nestaviame si vzdušné zámky, ale zároveň obaja vieme, že pre Stanku urobíme možné aj nemožné. Už nikdy nebude tak ako bolo predtým, ale pokroky možné sú. Veď ich aj vidíme a veríme, že napredovanie stále možné je.“

Stanka už dokáže obsedieť na polohovacom vozíku, nie je odkázaná iba na posteľ. Postupne sa začína s vertikalizáciou, teší sa z toho aj Simonka, kým je mama vo vertikalizátore, Simi stojí pred ňou, povzbudzuje ju a motivuje. „Nevzdávame sa sna, že sa nám podarí časom naštartovať chôdzu. Ako hovorím, pomáhame zázrakom.“ Obrovskou vzpruhou pre Simonku je aj fakt, že maminka už nemá zavedenú tracheostómiu. „Dali jej to preč v Ostrave,“ placho povie a opatrne sa rozhovorí o svojom živote. V škole má najradšej etiku, informatiku a matematiku, doma, u deda sa najradšej hrá s Akimom. Polročný retriever je pre Simi veľkým parťákom. Nedá naňho dopustiť. A keď ukáže svoje maliarske výtvory, človek ostane až v nemom úžase. Simi maľuje nádherne. S mamkou raz boli aj na výtvarnom worskhope, bolo to vraj super.

Tato Stano je pragmatik, ktorý vie, že situácia už bude dlhodobo neudržateľná. Prácu záchranára musel nechať prakticky okamžite, ale na jar asi bude musieť skončiť aj v pracovnom pomere v podniku. Stane sa oficiálnym opatrovateľom svojej manželky. A najmä jej terapeutom. „Je extrémne finančne náročné platiť opatrovateľky aj fyzioterapeutov. A k tomu, samozrejme dlhodobejšie rehabilitačné pobyty. Pomohli nám mnohí, ale peniaze sa rýchlo míňajú. Viem si spočítať dva a dva, a preto viem, že inej cesty niet. Budeme zasa non-stop spolu v trojici – Stanka, Simonka a ja. Aj keď – návrat do starých čias to zďaleka nebude. Finančne pôjdeme výrazne dolu, ale inej cesty niet. Verím, že do jari sa stihnem ešte veľa z fyzioterapie naučiť.“

Nikto si neželá nič iné, len aby sa Stanka naplno vrátila. Aby sa znova spolu smiali, zhovárali, varili, užívali si. Až keď všetko stratíš, uvedomíš si, aký krásny je obyčajný, bežný život. Pacient, ako je Stanka, je totiž pre náš systém obrovskou prekážkou. Na problémy Stano naráža na všetkých frontoch. Medicínskych, sociálnych a o opatrovateľských ani nehovoriac. Pritom je tu ešte stále malá Simonka, dievčatko, ktoré videlo, čo sa stalo, ktoré vidí, že maminka stále nie je zdravá, ktoré mamičku hladká, dáva jej pusu, prihovára sa jej, len odozvu od milovanej mamy zatiaľ nemá. „S dcérkou sa bavíme otvorene, je to veľmi náročné, každý deň je iný. Simonka vie, čo sa s mamou deje, vie, že operácia alebo liek na vyliečenie neexistuje. Je veľmi statočná.“ Spolu sa tešia z maličkých pokrokov, ktoré Stanka robí. Cítia, že všetko, čo jej hovoria, vníma. Chcela by hovoriť, ale nejde to. „Výraz jej tváre je už oveľa živší, po milimetroch, ale predsa sa posúvame - to je pre nás jasný signál, že nesmieme poľaviť.“

Na Slovensku neexistuje zariadenie, ktoré by vedelo zabezpečiť adekvátnu starostlivosť pre pacientov v bdelej kóme. Stanka je doma, náklady na opatrovateľskú službu, na nepretržitú starostlivosť, liečenie a rehabilitácie sú extrémne vysoké. Každé jedno euro má pre Stankinu rodinu nesmiernu hodnotu.

Vianoce? „Vlani ani neboli, bolo to čerstvé. Tento rok budeme so Stankou. O darčeky nepôjde, len nejaká drobnosť pre Simonku, pre ktorú je pocit, že sme spolu najviac,“ povie hrdinský manžel Stano.