Nič viac, len žiť 

Príbeh mladej Denisky je o chudobe a chorobe zároveň. „Je to tá najhoršia kombinácia aká len môže byť,“ s plačom hovorí mama Drahomíra. Na svoje dve deti je sama a priznáva, že na iný štandard ich aktuálneho fungovania jednoducho nemajú. Sú radi, že vôbec nejakú strechu nad hlavou majú, i keď tá ich je schátralá a doslova deravá. Žijú v prenajatom dvojizbovom dome, ktorý už z diaľky plače po rekonštrukcii, svojím bezútešným stavom doslova svieti na celej ulici. Priestorovo veľkorysý je jedine dvor, na ktorom však chýba všetko. Ale to primárne chýba aj v baraku, o to viac, keď tam teraz tíško prežíva Deniska. Kúri sa v kachliach drevom, ktorého dnes majú v zásobe ešte možno tak na dva dni. Treba zasa zopár klátikov niekde pozháňať. Vzduch je v oboch izbách ťažký, postele už dávno majú za zenitom, rovnako ako aj ostatný nábytok. Nebavme sa radšej o vode a toalete. Také vo vnútri nie je. V 21. storočí sú stále aj u nás ľudia, ktorí snívajú o niečom, čo si bežný človek už ani neuvedomuje. „Sprcha, tú si užívam iba keď som v nemocnici,“ zahanbene povie Deniska. U nich doma je totiž hygiena postavená len na lavóry a vaničke, do ktorej si nalejú vodu a potom si ju na seba špliechajú... všetci traja - mama, dcéra a syn.

Všetko sa začalo v októbri minulého roka. Deniska dostala bolesti v oblasti brucha, nastúpili kŕče, ktoré ju dohnali na pohotovosť. „Bola som v tom, že jej dajú nejaké infúzie, antibiotiká, pár dní si poleží a prejde to. Vráti sa do školy a všetko bude dobré. Veď dovtedy jej nikdy nič vážne nebolo, na nič sa neliečila, nemusela byť sledovaná lekárom. Občas obyčajná viróza, nič viac, nič menej. Moja Deni bola bezproblémovým a zdravým dieťaťom. Rovnako ako jej mladší, 15-ročný brat Paľko. Lenže už vieme, že takéto jednoduché to nebolo a dodnes ani nie je,“ opatrne skladá slová starostlivá mama a láskyplne sa otočí k posteli, kde leží jej dcéra. Aby sme to zbytočne nenaťahovali, 14. októbra ich poslali z urgentu do Bratislavy na Kramáre. Na oddelenie, kam žiadne dieťa nepatrí. „Áno, skončili sme na onkológii, zastavil sa pre nás čas. Toto si ani v najhoršom sne nikto nepredstavuje. Každý deň som si hovorila, že to nie je pravda, určite došlo k omylu a pošlú nás domov.“ Bohužiaľ, opak bol pravdou, detská onkológia sa stala Deniskinou prechodnou adresou pobytu. „Neostávalo mi nič iné, len to prijať. Zvyknúť si. Uvedomiť si, že cesta von bude dlhá a nie úplne jednoduchá. Postupne som prestala plakať, nikomu a ničomu to nepomáhalo, hovorí Deniska a vysvetľuje svoje vnútorné nastavenie. Ak sa totiž nepostavíš chorobe čelom, nemáš veľkú šancu hľadať silu na boj. „Ja viem, že mi ide o život. Ale nebola som tam jediná, zrazu zistíš, koľko nešťastia je v tvojom blízkom okolí. A to ti, paradoxne, psychicky pomáha. Že v tom nie si sama, že všetci tam, na onko, sme akoby na jednej lodi. A úplne všetci sa chceme vrátiť naspäť. Do života. Zdraví a silní.“

Mladá slečna necháva o diagnóze radšej rozprávať mamu. A počas špecifikácie diagnózy si radšej pozerá mobil, nepočúva sa jej dobre o rakovine. A nechce už po miliónty krát vidieť svoju milovanú mamku plakať. „Ona plače viac než ja,“ podotkne Deni.

Kŕčovité bolesti brucha a následne sono odhalili nádor v nadobličke. „Bol veľmi agresívny, museli jej ho chirurgicky vybrať a spolu s ním bolo nutné vyoperovať aj jednu obličku.“ Nešlo vôbec o relatívne rutinný zákrok, operácia trvala sedem a pol hodín, nastali komplikácie, Deniske totiž začalo zlyhávať srdce. Mama bola celý čas v nemocnici. „Ani neviem ako som to dokázala zvládnuť. Ten strach bol neopísateľný. Zároveň sa cítite bezmocne, veď nemôžem nič urobiť, nijako pomôcť, len sa modliť a dúfať, že všetko dobre dopadne. Pamätám si, ako som bezcieľne pozerala z okna a ticho závidela každému, kto rýchlym krokom kráčal po ulici. Tí ľudia tam vonku si žili svoj obyčajný život a my oň práve v tej chvíli šialene bojujeme. Keby som mohla prebrať Deniskinu chorobu na seba, bez váhania by som tak urobila. Ale osud nám zamiešal karty inak.“

Od novembrovej operácie uplynulo len dva a pol mesiaca. A všetko sa začína nanovo. Nádor sa vrátil, bujnie, Deni sa tvári pokojne. „Nič nenarobím, znova chodím na chemoterapie, vlasy mi vypadali, s tým som sa stále nezmierila,“ povie a vysvetľuje, že čiapku na hlave má aj doma takmer vždy. Jednu parochňu síce má, ale nie je to žiadna sláva, dá si ju len v najnutnejších prípadoch.

Plány si táto rodina veľké nerobí. Žijú zo dňa na deň. Tento rok bude stále bojom o prežitie. Mama Drahomíra je na opatrovateľskom, od svojej dcéry sa prakticky nepohne. Do obchody, aj po drevo chodí 15-ročný Paľko, ktorý aj narúbe triesky do pece, aby aspoň zimu v dome nemali.

S financiami je to žalostné, no, paradoxne, Drahomíra nehovorí, že nemajú z čoho žiť. „Opatrovateľské mám 710 eur, z Dobrého anjela chodí na Denisku tak okolo 100-110 eur. Na jedlo, cestovné a bežné výdavky nám to stačí. Zaplatím 200 eur za prenájom, toho zničeného domu a ostane nám 600 eur na fungovanie. Nemôžeme vyskakovať, ale vieme z toho existovať. Sme naučení.“

Dôstojnejšie bývanie, lepšie podmienky na liečbu a rekonvalescenciu a celkovo krajší dojem „z domova“ – to je veľkým snom všetkých, v prvom rade ale Denisky. „Najradšej by sme išli do prenájmu v Nových Zámkoch, lenže dvojizbový byt vychádza okolo 450 eur na mesiac a na to nemáme. Stále mamke hovorím, že keď vyzdraviem, niekde sa zamestnám a pôjdeme do slušného prenájmu. Bývať v paneláku, kde sa nestaráš o kúrenie, kde máš kúpeľňu – to musí byť krásne!,“ na chvíľu zažiaria oči mladej bojovníčke Deniske. Verí, že svoj boj vyhrá, držíme jej veľmi palce a keď sa dá, skúsme tejto rodine pomôcť s prenájmom malého bytu s kúpeľňou. Zaslúžia si žiť v dôstojnejších podmienkach.

na úvod stránky    ~    hlavná stránka