Prepojení 

Domov to mal už len približne dvesto metrov. Pri prechádzaní cez priechod pre chodcov sa naňho vyrútilo auto. Devätnásťročný vodič, rozvážajúci pizzu, v stokilometrovej rýchlosti zmietol školáka z cesty. „Mateja odhodilo na chodník, kde hlavou vrazil do obrubníka. Previezli ho do nemocnice v Banskej Bystrici s ťažkým opuchom mozgu, v hlave mal množstvo úlomkov skla, k tomu zlomená noha,“ opisuje tragické momenty mama Mirka. Prognózy lekárov nič dobré neveštili. „Ak sa vraj aj preberie, čaká ho život na prístrojoch,“ spomína. Chlapcov stav bol fatálny, záchranári ho museli oživovať, vrtuľník ho transportoval do nemocnice v Banskej Bystrici, kde bol dlhých osem mesiacov v kóme. A statočná mama mu bola celý čas na blízku. Nepripúšťala si koniec. Išla ako robot, nevnímala nič okolo seba. „Matej bol na prvom mieste. Keď zrazu začal pohybom očí dávať najavo, že o nás vie, bola som šťastím bez seba. Myslela som si, že sa všetko na dobré obráti. Nevedela som, že je to len presun z hlbokej kómy do tzv. bdelej kómy.“

Mirka odišla z práce, ostala na opatrovateľskom a tak tomu je dodnes. Neľutuje ani na sekundu. Je vďačná, že Matej žije. Aj keď je odkázaný na celodennú starostlivosť. Pri pohľade na dnes už 27 ročného Mateja si nechce ani spomínať na bolestné pohľady, kedy malý chlapček nehybne ležal s trachestómiou, odkázaný na PEG, čiže hadičku zavedenú cez bruško priamo do žalúdka, cez ktorú prijímal potravu a keď zaňho dýchal dýchací prístroj. „Aj keď som nepočúvala žiadne optimistické správy, nikto mi nedával nádej na svetlo na konci tunela, môj vnútorný hlas mi našepkával, že zabojujeme a dáme to. Nestavala som si vzdušné zámky, ale bola som presvedčená, že láska naozaj hory prenáša a môj chlapček neostane bezvládnym tvorom.“ Keď jej primár na ÁRO povedal, aby sa pripravila na ťažkú budúcnosť s ležiacim a mentálne postihnutým synom, pomyslela si svoje. „Nie, jeho slová mnou len preleteli. Jedným uchom dnu, druhým von.“

Aby toho nebolo málo, manželstvo sa veľmi rýchlo rozpadlo. Otec tragédiu neuniesol, takže Mirka ostala na všetko sama. Širšia rodina pomáhala predovšetkým so starším synom Tomášom, ktorý mal v čase tragédie pätnásť rokov. „Viem, že Tomáško bol na vedľajšej koľaji. Nemala som na výber. Keď nás totiž prepúšťali z nemocnice v Bystrici, začalo sa s intenzívnymi rehabilitáciami. Žiaden iný liek pre Mateja neexistoval. Len cvičením prebúdzať nervy, svaly, vrátiť ho medzi nás v čo najlepšej forme. Bolo mi jasné, že musím zabudnúť na šibala, ktorý kope do lopty, behá kade sa mu zachce, robí si čo chce. Mojím cieľom bolo zbaviť ho peg-u, naučiť sa prehĺtať, sedieť, piť, najesť aj bicyklovať.“

Po roku ale aj Mirkine telo povedalo dosť, „zrútila som sa, non stop som išla ako robot a zrazilo ma to na kolená. Nehanbím sa priznať, že som vyhľadala psychiatra a naordinoval mi antidepresíva. Ak by som sa nepozviechala, bol by koniec. So mnou aj s Matejom.“ Po prvom pobyte v Kováčovej sa presunuli k intenzívnym rehabilitáciám do Adeli Medical Centra v Piešťanoch. Tam mu odstránili peg a chlapec sa pol roka po lyžičkách učil jesť kašičky. „Absolvovali sme niekoľko mesačných pobytov. V režime mesiac rehabilitácie, mesiac pauza doma a znova do Adeli. Progres bol obrovský. Veď Maťo sa tam naučil sedieť v stoličke. Kto nezažije nepochopí. Neskutočnú radosť som cítila.“ S finančne nákladnými pobytmi pomáhali všetci - rodina, príbuzní, zbierky. Ale ani doma sa nesmelo prestať s rehabilitáciami, fyzioterapeuti chodili k Maťovi, Mirka neustále študovala a vyhľadávala možnosti ako pomôcť synovi. V Prahe podstúpil Ullzibat metódu – špeciáolnu operáciu svalov, ktorá uvoľňuje stuhnuté svaly, aby sa človek vedel lepšie hýbať.

A aby sme sa posunuli v čase, Mirka po piatich rokoch s hrdosťou ukázala vtedy svojho 15 ročného syna primárovi z ARO. Maťko mu z vozíka podal ruku, úklonom ho pozdravil. „A primár nechápal, vraj ako som to docielila, veď malému funguje len polovica mozgu. Pyšná som bola na Maťka veľmi. Neskutočný bojovník a hrdina to je.“ On naozaj sedí, vie sa napiť z pohára so sosáčikom, sám dokáže zjesť croissant a dokonca jazdí aj na trojkolesovom bicykli. „Sme nerozlučná dvojka, to je údel mám na opatrovateľskom. Ale ponorku nemáme. Maťko rád kreslí, sleduje si svoje programy na počítači, smejeme sa. Síce nerozpráva, ale silno artikuluje, jednoducho – dohovoríme sa. Rozumie všetkému, čo mu poviem. Pravá strana je na tom horšie ako ľavá, ruky mu trochu tancujú ako po porážke, ale dobre nám je. A basta.“

Po ôsmich rokoch si aj Mirka našla svoj „priestor“. Pochopila, že točiť sa len okolo hendikepovaného syna nemôže. „Našla som sa v šperkoch. Sama ich navrhujem a vyrábam. Baví ma to. Je to pre mňa terapia prácou. K tomu som si pridala aj rýchlu chôdzu. A teším sa z maličkostí. Áno, určite by bol náš život iný, keby. Ale načo to rozoberať. Nepozerám si albumy fotiek so zdravým Maťkom, nepotrebujem sa dávkovať smútkom a bezmocnou ľútosťou. Radšej sa nastrojíme a vyberieme sa spolu do mesta na kávičku, Maťko je mentálne na úrovni možno 12 ročného chalana, no, opakujem, vďaka Bohu za to. Či som šťastná? Jasne že áno. Každý deň môžem objať a pobozkať svojho syna, lásku môjho života.“ Mama, ktorá vie, že viac pozornosti sa ušlo mladšiemu synovi, dva roky po nehode mala na staršieho syna minimum času. „Zanechalo to na ňom stopy, to určite. Zdravý súrodenec to má veľmi ťažké, ale postupne sme si všetko vykomunikovali, ľúbime sa ako kone, dnes je ženatý a verím, že ho čaká krásny život.“

Pomoc, ktorú Maťo potrebuje sú znova rehabilitácie. Osiaľ, kedy ľudia prispievali na jeho rekonvalescenciu už rapídne upadol. Lenže Maťo nemôže stagnovať. S chodítkom dokáže prejsť pár krokov a cieľ je jasný. Kráčať stabilnejšie a o pár metrov viac. „Ja naozaj nemám odkiaľ zobrať peniaze na kvalitnú rehabilitáciu v Adeli, Maťo sa tam vždy posunul o kus vpred, pookreje tam aj mentálne. Nie je mi komfortné prosiť o pomoc, ale nič iné mi neostáva. Maťo svoj boj o život vyhral a ja mu ho musím a chcem skvalitňovať čo najviac.“

na úvod stránky    ~    hlavná stránka