Život z minima 

Marta má 53 rokov a spolu s 15-ročným synom Jakubom žijú v malom rodinnom domčeku, ktorý zdedila po otcovi a ktorý s pomocou rodiny opravili do obývateľného stavu. Nad domom ale aktuálne visí exekúcia. A nad Martou každodenný strach, či všetko zvládne.

Pritom celý život sa snažila vyriešiť každý problém okamžite. Nebyť nikomu nič dlžná. Bola naučená fungovať, makať, nesťažovať sa. Najskôr pracovala v materskej škole, neskôr dlhých 23 rokov na železnici. Keď sa však začali rušiť pracovné miesta na menších železničných staniciach, musela sa posunúť ďalej. Doslova. „Ponúkali mi síce úväzok na inej pozícii, ale to by som nemohla byť ráno alebo večer so synom. Takže to neprichádzalo do úvahy. Nechať malého syna samého – to by som si nikdy neodpustila.“

Našla si nové miesto v hypermarkete, pracovná doba vyhovujúca, plat naskočil na účet každý mesiac, a hoci nebol vysoký, bola to istota, ktorá je na nezaplatenie. Marte nešlo o kariéru, chcela len jediné, byť so svojím synom, aby neostal sám. „Žiť obyčajný, jednoduchý život.“

Po štyroch rokoch v obchode však prišla pandémia. Korona zmenila fungovanie každého, celej spoločnosti. Obchody ostali zatvorené, „strach z budúcnosti mal asi každý. A aby toho nebolo málo, ja som v tom čase začala pociťovať zdravotné problémy.“ Najskôr opúchali nohy, pridal sa vysoký tlak, neskôr Martu vystrašila pľúcna embólia a napokon prišla najsilnejšia rana. Kolotoč vyšetrení potvrdil chronické zlyhávanie obličiek 3. stupňa. Z piatich stupňov je to už vážne štádium ochorenia. Po roku péenky jej pani doktorka jasne naznačila – že pľúcna embólia aj obličky sú rizikové diagnózy a takmer automaticky jej vypísala žiadosť na invalidný dôchodok. „Tretí rok mám čiastočný invalidný a pravidelne dochádzam na nefrológiu. Nemôžem dvíhať ťažké veci, bolesti kĺbov mi komplikujú bežné fungovanie a tým pádom je takmer nemožné nájsť si vhodnú prácu.“ Skúsila robiť telefonistku, bavilo ju to, ale pri prepúšťaní prišla aj o toto miesto.

A dnes si trikrát musí premyslieť na čo použije povestné euro. Pretože matematika nepustí. Príjem je jasný: invalidný dôchodok 395 eur, výživné na Jakuba 110 a prídavky 60 eur. Povinné výdavky: voda, elektrina, plyn dokopy cez 120 eur, k tomu telefóny, mesačné karty na MHD, TV spolu takmer 180 eur a na žitie ostáva minimum. „Je to o viac o prežívaní, nedajbože, aby sa niečo pokazilo. Práčka či chladnička,“ podotkne Marta. Potraviny nakupuje iba v akcii, s jemným ostychom priznáva pomoc od charity. „V stredu si chodím po chlieb a v utorky zas na inom mieste dostanem pečivo, vďaka aj za to.“

Najväčšia ťažoba na ňu dolieha večer, keď zostane sama so svojimi myšlienkami. Ešte v časoch, keď pracovala, si zobrala z banky úver vo výške 4 tisíc eur. „Bolo to na rekonštrukciu domu, verila som, že ho budem normálne splácať. Splátky neboli enormne vysoké – 90 eur. Lenže prišla choroba, strata práce a všetko sa zosypalo ako domček z karát. Dnes má síce dohodnuté splátky po 30 eur, no na dom už bola uvalená exekúcia. Pre niekoho možno „len“ pár tisíc eur, pre Martu suma, ktorú si momentálne nevie predstaviť splatiť. So všetkými súdno–exekútorskymi trovami je dnes potrebné vyplatiť 4350 eur. „To je pre mňa akoby milión. Nepredstaviteľná suma.“

Jedinou a overenou vzpruhou pre nešťastnú mamu je syn Kubko. Dospievajúci chalan, ktorý práve robí prijímačky na strednú školu. Na prvom mieste má obchodnú akadémiu, do zálohy vyskúša aj eletrotechnickú priemyslovku. Marta o ňom hovorí s obrovskou láskou, oči sa jej rozžiaria. Kubko je totiž jej malý veľký zázrak. Narodil sa predčasne, o dva mesiace skôr, chlapček bol veľkým bojovníkom, už v jeho jedenástich mesiacoch lekárka zhodnotila, že Kubko dobehol svojich rovesníkov. „Na tú vetu nikdy nezabudnem,“ pyšne povie Marta. Priznáva, že otca mu dobrého nevybrala, spomienky naňho tínedžer Jakub nemá. Kým bol malý, občas za ním prišiel, ale už sú to roky, čo ostáva syn u otca v zabudnutí aj na jeho meniny, narodeniny či Vianoce. Posiela len 110 eurové výživné. Nič viac, nič menej. Kubo otca mame nikdy nevyčítal, berie to flegmaticky. Je to preňho „cudzí ujo“. Napriek tomu vyrastá v láske – skromnej, ale úprimnej. Na svoju mamu nedá dopustiť, teší sa, že o rok, už ako šestnásťročný bude môcť brigádovať a priniesť do domu nejaké peniaze. Každé euro sa počíta. Sám cíti, že mamke by práca prospela, aby prišla aj na iné myšlienky, aby bola v kontakte s inými ľuďmi, aby opäť získala pocit užitočnosti a aby sa konečne viac usmievala a tešila zo života.

V dvojizbovom dome sa naozaj funguje skromne, Marta však verí, že prácu na čiastočný úväzok si predsa len nájde. Pravidelne odpovedá na inzeráty a nádeja sa, že kladná odpoveď raz príde. „Musí. Nečinnosť je ubíjajúca, nielen pre chýbajúce financie, škodí to mojej psychike, pozorujem to na sebe. A môj syn nepotrebuje doma mrzutú, nešťastnú mamu. Mám zdravotné hendikepy, ale nie som ležiak, o ktorého sa treba starať. Veľmi chcem pracovať, verte mi,“ odkazuje Marta.

Jedného dňa chce splniť sľub, ktorý Kubovi dala pred rokmi. Zobrať ho na výlet do Prahy, o ktorej chalan básni. Z roka na rok sa cestovanie odkladá, stále mu ale hovorí, že „raz“ sa tam dostanú. Marta napriek všetkému nepotrebuje ľútosť, potrebuje šancu nadýchnuť sa, odraziť sa z dna. Zaslúži si šancu zbaviť sa exekúcie, ktorá ju potichu každý deň psychicky ničí. Lebo predstava straty strechy nad hlavou by ju definitívne zrazila na kolená. Ďakujeme za každú pomoc pre silnú dvojicu – mama Marta a syn Jakub.

na úvod stránky    ~    hlavná stránka