Každý deň o krok ďalej 

Nebývali v rovnakom meste a začalo sa to ako zvyčajne – zoznámila ich kamarátka. Janke sa Roman zapáčil. Bol to skromný pracovitý chlap, zvyknutý postarať sa o seba aj o druhých. Prácu nikdy nepovažoval za niečo, čo treba hľadať len vtedy, keď je to výhodné. Čo bolo treba urobiť, to urobil. Janka túžila stať sa kozmetičkou. Po zédeeške chcela ísť na strednú, lenže problémy so srdcom jej plány prekazili. S dobrým vysvedčením získala prvú prácu vo firme, ktorá vyrábala komponenty pre automobilky. „Bola som operátorka v automobilovom priemysle,“ povie hrdo a zaspomína na časy, keď s partiou žien z východu žila pri Bratislave. Zarobili slušne, podmienky boli dobré, ale, ako to už v živote chodí, nič netrvá večne. Prišla kríza a firma prepustila 360 ľudí. Janka bola medzi nimi.

Nasledoval návrat domov a z operátorky sa stala upratovačka. Ale nesťažovala sa. V tom období spoznala Romana a po čase sa rozhodli, že skúsia spoločný život v byte s Romanovou mamou. Keď však v roku 2013 svokre diagnostikovali nádor na mozgu, začalo sa obdobie, ktoré preverilo ich vzťah možno viac než čokoľvek predtým. Mama po operácii a chemoterapii potrebovala opateru. „Neviete si predstaviť, čo to je,“ povie Janka a Roman mlčky prikyvuje. Trvalo to štyri roky. Keď mama zomrela, povedali si, že po siedmich rokoch spoločného života sa konečne vezmú. Vyzeralo to ako nový štart – mali byt, Roman po práci v rómskej hliadke získal miesto v partii stavebných robotníkov, Janka upratovala. Žili skromne, ale slušne, bez dlžôb a pôžičiek. Veľmi túžili po dieťati. No Jankino zdravie ich šance komplikovalo. Po mnohých neúspechoch sa preto rozhodli – skúsia umelé oplodnenie. A zdalo by sa, že šťastie sa nich usmialo, vyšlo to na prvý pokus. Janka to „cítila okamžite“ a od začiatku mala zvláštnu istotu, že čaká chlapca. „Jednoducho som vedela, že to bude Romanko,“ spomína.

Tehotenstvo však nebolo ľahké. Často krvácala, výsledky vyšetrení neboli dobré, a tak pravidelne chodila na kontroly. Napriek problémom tehotenstvo nebolo podľa lekárov rizikové. Navyše patrila pod nemocnicu v Prešove, kam musela za vyšetreniami dochádzať. To bolo vyčerpávajúce. „V štvrtom mesiaci mi lekári odporučili potrat. Tvrdili, že plod je pravdepodobne poškodený a dieťa príchod na svet neprežije. Bolo to pre mňa strašné,“ hovorí Janka. „Viete, som jednoduchá žena, nerozumiem odborným výrazom. Ale aby som si dala zobrať moje dieťa? To by som nikdy nespravila. Cítila som, ako kope, že vo mne žije. Bol to predsa môj synček,“ povie s leskom v očiach. A Roman, chlap s autoritou, ktorý v rómskej hliadke budil rešpekt, ju chytí za ruku. Nasledoval ďalší ultrazvuk. Potvrdil, že nádej, že sa dieťa narodí živé, tu je.

Zlom prišiel v dvadsiatom šiestom týždni. Janka na pravidelnej kontrole krvácala a domov už ju nepustili. Dali jej „ešte nejaké injekcie“ a nasledoval cisársky rez. Romanko bol maličký a jeho pľúca neboli dostatočne vyvinuté. Okamžite putoval do inkubátora. Prvé dva mesiace strávil v Prešove, ďalší mesiac v Bratislave. A aby toho nebolo dosť, bola pandémia a Janka mohla svojho syna vidieť iba raz za týždeň. Tri mesiace čakania, obáv a telefonátov. Tri mesiace, počas ktorých nevedela, čo bude ďalej. Janke vtedy navyše diagnostikovali Crohnovu chorobu. Romankovi zasa lekári zistili problém s ľavým okom. Musel podstúpiť operáciu. Prvá nepomohla a nasledovala druhá. Až tá bola úspešná. Keď si napokon synčeka priniesli domov, Janka verila, že to najťažšie majú za sebou. Nikto jej vtedy nepovedal, že ich čaká ďalšia, možno ešte dlhšia cesta. Romanko rástol. Ale inak, ako očakávali. Janka si postupne začala všímať, že sa neotáča. Nesadal si. Niečo sa jej nezdalo. Pýtala sa, premýšľala, pozorovala ho. Napriek tomu od detskej lekárky nedostali vysvetlenie, ktoré by ich pripravilo na to, čo príde. Až približne v roku a pol sa dostali na neurologické vyšetrenie do Košíc. Tam sa ich svet na chvíľu zastavil. „Po vyšetrení nám lekárka pri odchode len tak mimochodom povedala, že Romanko má detskú mozgovú obrnu. My sme ani nevedeli, čo to je. Čo to bude znamenať pre neho, pre nás. Len nám povedali, že musí cvičiť.“

Dostali odporúčanie na Vojtovu metódu. Cvičiť každý deň. Doma, pravidelne a vytrvalo. Pre dieťa je to náročné cvičenie. Romanko pri ňom plače. A Janka priznáva, že ako mama má problém zniesť, keď jej syn plače a ona musí pokračovať. „Niekedy mám pocit, že ho trápim. Ale potom si poviem, že to robím preto, aby raz mohol chodiť.“ Okrem toho každý piatok dochádzajú do rehabilitačného centra. Po štyroch mesiacoch sú výsledky „obrovské“. Janka ukazuje mobil. Na videu je Romanko. Ešte nedávno najmä ležal a nevedel sa sám otočiť. Dnes sedí. A na ďalšom videu stojí. Pravda, zatiaľ s pomocou terapeuta. Ale stojí. Janke pri tom svietia oči. Je to pre ňu veľká vec. Možno pre niekoho maličkosť. Pre nich obrovský pokrok. Ale! Jedno cvičenie stojí približne 50 eur. Doteraz to nejako finančne zvládali. Lenže minulý mesiac Roman prišiel o robotu. Dohodnutá zákazka v Prahe padla a partia sa rozpŕchla. Dnes žijú z rodičovského príspevku, Jankinho invalidného dôchodku a príspevku od Dobrého anjela. Nie je to veľa. A nevedia ako ďalej. O ďalších rehabilitačných centrách, ktoré im odporučili lekári, môžu len snívať. A ich tajná túžba – centrum Adeli v Piešťanoch – je ako z iného vesmíru.

Vo februári bude mať Romanko šesť rokov. Až vtedy môžu požiadať o opatrovateľský príspevok. Dovtedy musia nejako zvládnuť obdobie, v ktorom Roman nemá prácu a Romankove rehabilitácie sú nevyhnutné. Potrebovali by aj upraviť kúpeľňu. So žiadosťou o príspevok však zatiaľ váhajú. Čakajú, ako dopadne opatrovateľský príspevok a čo prinesú ďalšie mesiace. Napriek všetkému sa nesťažujú. Na otázku, čo by si želali pre seba, obaja odpovedia prakticky to isté. Nič veľké. Len aby mali z čoho platiť to, čo ich syn potrebuje, aby mohli pokračovať v cvičení. Veria, že to má zmysel. Veria tomu aj na základe videí v Jankinom mobile. Každého malého pohybu, ktorý predtým Romanko nevedel urobiť.

„Verím, že raz bude chodiť,“ povie Janka. Roman prikývne. A potom prezradí vlastný sen. Taký obyčajný, že by sa nad ním väčšina ľudí ani nepozastavila. Chcel by si so synom zahrať futbal. Veď futbal hrával, keď bol malý chlapec, aj on. Dnes však drží Romanka v náručí a čaká na každý malý pokrok. Možno raz bude stáť oproti nemu na ihrisku. Možno mu Roman prihrá loptu. A možno mu Romanko prvýkrát vráti prihrávku. Zatiaľ však treba cvičiť. Každý deň.

na úvod stránky    ~    hlavná stránka