Šanca na domov 

„Je krásny. Nový, čistý, voňavý,“ dojemne opisuje trojizbový byt s balkónom a kuchyňou prepojenou s obývačkou. Zatiaľ je takmer prázdny. Teda, je prázdny úplne. Len kuchynská linka, kúpeľňa a jeden darovaný konferenčný stolík. „Budeme sedieť na zemi. Ale aspoň sa budeme mať kde najesť,“ povie Veronika. Lenže ani to jedlo zatiaľ nemá veľmi do čoho navariť. Chýbajú hrnce, taniere, poháre. Deti nemajú postele, matrace ani paplóny. Nie je práčka. Tú však Veronika považuje za menší problém – prať sa dá aj vo vani. Zohnala od kohosi staršiu chladničku, ktorá vraj päť rokov stála na balkóne. Chce ju poriadne vyčistiť, zapojiť a dúfať, že bude fungovať. „Aj tak do nej nemám teraz čo dať,“ dodá.

Kľúče od nájomného bytu si prevzala 1. októbra, zhovárame sa v polovici októbra, stále v ňom nebýva, ale ešte stále jej tečú slzy. Dojatia a obrovskej radosti. Že to dala. Že dokázala pre seba a svoje deti získať byt. „Neviem čo bude a ako bude, ale ten byt je pre mňa obrovským svetlom a nádejou, že snáď už pôjdeme lepším smerom.“

Veronika. Má tridsať šesť a štyri deti. V peňaženke úplnú nulu, materská príde o týždeň a už teraz vie, že po zaplatení nájmu jej ostane minimum. Vlastne ani to nie, doplatiť treba resty pre najstaršiu do školy, vrátiť pár ľuďom napožičané stovky eur. Kolotoč, v ktorom funguje už dlho a z ktorého sa ťažko dá vyskočiť.

Najstaršia Rebeka má jedenásť rokov a chodí do šiestej triedy. Elizabeth má sedem, pre odklad školskej dochádzky nastúpi do školy až budúci september. Štvorročný Lucas sa chystá do škôlky a najmladší Saimon má dva roky. S ním je Veronika ešte na materskej. Sama priznáva, že štyri deti sú veľa. A keď hovorí o minulosti, nič neprikrášľuje. Keby mohla niektoré rozhodnutia urobiť znova, inak by si vybrala mužov, ktorým verila. Deti by však nemenila. „Sú môj vesmír. Bez nich by som neprežila.“

Pri otcovi svojich dvoch dcér mala ružové okuliare a dlho nechápala, prečo napriek tomu, že sa pracuje, peniaze stále nie sú. Až postupne zistila, že partner je gambler. Jeho problémy napokon skončili odsúdením a tromi rokmi vo väzení. Veronika zostala sama s dvomi malými dievčatami. Po jeho návrate sa manželstvo zachrániť nepodarilo a nasledoval rozvod. Súd určil výživné 180 eur na Rebeku a 150 eur na Elizabeth. Peniaze však prichádzali sporadicky alebo vôbec. Dlh na výživnom dnes dosahuje približne 2 500 eur a Veronika dostáva náhradné výživné od štátu.

Neskôr stretla ďalšieho muža. Spočiatku bol pozorný aj k jej dcéram a práve to bolo pre Veroniku dôležité. Narodil sa Lucas a neskôr Saimon. Ani tento vzťah však nepriniesol bezpečie, po ktorom túžila. Presťahovali sa z Bratislavy do Zlatých Moraviec. Partner našiel lacnejší byt v pofidérnej štvrti, no postupne ho prestal platiť. So štyrmi deťmi napokon skončili u jeho rodičov v dvojizbovom byte, natlačení v jednej malej izbe. K partnerským konfliktom sa pridala aj jeho tvrdšia výchova detí. Tresty, pri ktorých mali kľačať aj hodinu s rukami zdvihnutými hore, boli pre Veroniku hranicou. Pred rokom zbalila deti a odišla do krízového centra v Bratislave. Nebolo tam najhoršie, lenže „maximálny pobyt bol pol roka. Potom presun do iného centra a tak dookola. Vrátili sme sa na jar k rodičom otca mojich chlapcov, podala som žiadosť o nájomný byt a verila, že to vyjde. A naozaj sa to podarilo.“ Už vedela, že partnerský vzťah zachraňovať nechce. Chcela jediné – oddeliť sa a začať so štyrmi deťmi sama. Keďže je ich päť, dostala trojizbový byt. Radosť z neho však sprevádza strach.

Najstaršia Rebeka však znáša neustále zmeny ťažko. Krásne dievčatko svojho biologického otca nevidelo viac ako tri roky. Zvykla si na ďalšieho dospelého muža v rodine a potom sa rozpadol aj tento vzťah. Zažila niekoľko sťahovaní, zmien prostredia. Škola jej nejde ľahko. Veronika však vie, že dcéra doteraz ani nemala podmienky na to, aby si mohla pokojne sadnúť k učeniu. V malej izbe žilo niekoľko ľudí, za stenou ďalší, v kuchyni ďalší. Ticho a vlastný priestor boli luxusom.

Práve preto Veronika túži, aby v novom byte konečne nastal obyčajný režim. Aby Rebeka mala stôl, pokoj na učenie a miesto, o ktorom bude vedieť, že z neho o pár mesiacov opäť nemusí odísť.

Poďme k číslam... Mesačný nájom je 570 eur, energie by mali predstavovať ďalších asi 80 eur. Veronikin súčasný príjem je okolo 900 eur. Na začiatku navyše musela zložiť depozit 2 019,94 eura a zaplatiť približne 300 eur za notársku zápisnicu, v ktorej je čierne na bielom, že v prípade dlhu na byte bude musieť z neho aj s deťmi odísť. Na depozit a notára si časť peňazí požičala.

A potom sú tu všetky obyčajné výdavky štyroch detí. Školské obedy, ZRPŠ, škôlka, oblečenie či cestovanie k lekárom. Elizabeth má ako predškoláčka obedy v škôlke lacnejšie, pri Lucasovi bude škôlka a strava stáť približne 60 eur mesačne. Do škôlky ho prijali, ale zatiaľ nemôže nastúpiť. V auguste spadol a komplikovane si zlomil pravé zápästie. Museli ho operovať, dva mesiace mal dlahu a teraz začína rehabilitovať. Čaká ho kontrola v Banskej Bystrici podľa jej výsledku sa rozhodne, kedy podstúpi ďalší zákrok. Aj cesta na vyšetrenie je pre Veroniku výdavok, ktorý treba niekde nájsť.

Otec chlapcov sľúbil prispievať na synov 200 eur mesačne. Veronika však už vie, že svoj rozpočet na sľuboch postaviť nemôže. Do nového bytu prístup nemá a mať nebude.

Veronika nehovorí, že všetky jej problémy spôsobili iní. Práve naopak. Keď sa obzrie dozadu, najviac ľutuje svoje partnerské rozhodnutia.

„Teraz už je každý múdry, keď je neskoro,“ povie. Nechce však zostať stáť v minulosti. Sama nepochádza z dobrých pomerov, o svoju biologickú rodinu sa oprieť nemôže. Vie, že prišla chvíľa, keď musí svoj život zlomiť iným smerom. Chce sa spoliehať sama na seba a vytvoriť deťom stabilitu, ktorú doteraz nemali. Ešte približne rok zostane so Saimonom doma. Potom chce nastúpiť do práce. Práve tento jeden rok však potrebuje preklenúť. Po zaplatení bývania jej z príjmu zostane suma, z ktorej päťčlenná rodina nedokáže zaplatiť jedlo, škôlku, školu, oblečenie, hygienu, lieky a všetko ostatné. Úspory nemá.

Preto dnes prosí o pomoc. Potrebuje postele a matrace, paplóny, hrnce, taniere, poháre, práčku, oblečenie pre deti či trvanlivé potraviny. Sleduje inzeráty „darujem za odvoz“, ale aj samotný odvoz nábytku z iného mesta stojí peniaze, ktoré nemá. „Nechceme nič nové, ak chce niekto vyhodiť nábytok, my ho s vďakou prijmeme. Ak budem mať postele pre deti, okamžite sa tam sťahujeme, na zemi ich ale spať nenechám, preto sa ešte tlačíme u rodičov bývalého partnera, otca mojich synov.“

A tak zatiaľ Veronika stojí v prázdnom byte, ktorý vonia novotou, a rozmýšľa, ako ho premeniť na domov. Kľúče už má. Teraz potrebuje jediné – aby ich o pár mesiacov nemusela odovzdať.

Ak sa Veronike podarí pomôcť s nájmom aspoň počas najbližšieho roka, jej 900 eur nebude každý mesiac takmer celé miznúť na bývanie. Zostane z nich na jedlo, školu, škôlku a bežné potreby detí. Na čas, ktorý potrebuje, kým najmenší Saimon podrastie a ona bude môcť nastúpiť do práce. Rebeka to zhrnie jednoducho a jasne: „Mamku ľúbim najviac na svete a chceme mať len svoj domov. Posteľ, stôl a pokoj.“

na úvod stránky    ~    hlavná stránka