Atti, musíš! 

Nefňuká, nesťažuje sa a sľúbil mame, že ju tu nenechá samú. Práve ho preložili z operačky na jisku. Ešte spí, ale mama Martinka mi už volá. Jej hlas je opatrný. Unavený, smutný, rozvážny, no cítiť v ňom aj obrovskú dávku optimizmu. Ona si totiž nijaké pochmúrne scenáre nepripúšťa a jej štrnásťročný Attila už tobôž nie. V tom je ich sila.

Prechodným domovom sa im sa za posledný rok stala „mínus dvojka“ na bratislavských Kramároch. Hrôzostrašný názov - detská onkológia ¬- im už vôbec nepripadá desivý. Z mrákot sa prebrali presne pred rokom, keď Attilu prevážali vrtuľníkom z nemocnice v Šahách do hlavného mesta. Bolo jasné, že situácia je viac než kritická.

Ani chrípka, ani žlčník: Martina nevie, kde začať. Tak veľmi by chcela rozprávať o šťastí, aké ju v podobe jediného syna Atiku postretlo. Má ešte dve dievky, staršiu šestnásťročnú Luciu a sedemročnú druháčku Jasmínku. Attila bol odjakživa pokojným, tichým a poslušným dieťaťom. Bezproblémovým. „Panebože, len aby to nevyznelo, že dievčatá sú problémové. To nie. Ľúbim ich nadovšetko, ale Atika možno tým, že nikdy nebol bezprostredným, pôsobil ukrutánsky upokojujúco. Svojou rozvahou dokázal vliať energiu.“ Predposledné leto Atti veľmi vyrástol. Zmužnel. Vyspel. „Bola to rýchlovka, zrazu som si uvedomila, že už mám doma chlapa a nie malého chlapca.“ Do desiatich-jedenástich rokov ešte občas dohliadla na jeho sprchovanie, no prišla puberta a logicky s ňou aj zatváranie dverí pri prezliekaní, umývaní. Dnes už Martina vie, že sa nemala spoliehať len na tvoriace sa dospeláctvo Attiho. Na všetko by prišli oveľa-oveľa skôr...

Poďme chronologicky: Minulé leto nedopadlo najlepšie. Trinásťročný chalan začal byť unavenejší, nesťažoval sa na nič, no chýbala dynamika. Nič sa nezmenilo ani v septembri, nástupom do školy. Objavili sa slabé teploty, malátnosť. A začal sa kolotoč vyšetrení. Lekárka všetko pripisovala chrípke, striedala antibiotiká, ale k zlepšeniu neprichádzalo. Naopak. Hlúpe teploty otravovali život nielen Attilovi, znepokojená bola aj mama. Na trinásty november 2009 nikdy nezabudne. Attilovo telo sa vzbúrilo a začal vykašliavať krv. Nijaká kvapka – dve, rovno plný hrnček! Okamžitá hospitalizácia v nemocnici a nekonečné čakanie na verdikt lekára. „Bola sobota a nik sa s nami v Šahách nechcel baviť. Synovi dali infúziu, krv z hrdla neprestávala a ja som len zúfalo prosila sestričky, nech preboha zobudia lekára, veď syn mi odchádza doslova pred očami. Prebudený pán doktor sa len opýtal, čo chlapec jedol, napadol mu totiž žlčníkový záchvat. Bolo mi jasné, že toto s kostolným poriadkom nie je, žiadala som rontgen pľúc, odbíjali ma. Že pľúcna doktorka nie je v službe, je víkend a treba počkať na pondelok. Je mi zle, keď si spomeniem, aká bezradná a nešťastná som sa cítila. Chlapec sa k tomu začal sťažovať na ľadviny, že tam kdesi ho hrozne bolí. A všetko sa len stupňovalo. Môj syn málokedy dával najavo bolesť, ale išlo mi roztrhnúť srdce od žiaľu, keď som ho videla ako sa zviera v bolestiach a hovorí mi: „Mami, pomôž mi, lebo tu zomriem.“ Ukrutánsky musel trpieť.“

Rontgen Martina napokon presadila, nechápe, kde vzala toľko sily vzdorovať, ale vydupala si ho a keď uvidela snímku, takmer onemela. Vie predsa ako vyzerajú zdravé pľúca. Čisté ako ľalia. Lenže tie Atiho boli samý fľak. Nespočetné množstvo machúľ. Nijaké podrobnejšie informácie však z úst kompetentných nedostala. Jasné, že si pýtala prevoz syna do Bratislavy, ale veď bola predsa sobota... Nedeľa nebola o nič lepšia. Zlepšenie žiadne a Martina dodnes ďakuje Bohu, že sa v Šahách napokon spamätali a volali do Bratislavy. Attilu na Kramáre prevážal vrtuľník.

Zlé, zlé, zlé: Po vstupnej prehliadke bola diagnóza okamžite na svete. Nádor na semenníku 13x8 centimetrov!!! S metastázami všade – pľúca, brucho, mozog. „S deťmi jednám vždy otvorene. Nemohla som niečo také pred synom tajiť. Povedala som mu resumé s dovetkom, že ho strašne ľúbim, potrebujem ho a ideme bojovať. Viete, čo mi odpovedal: „Mami, ja ťa tu nenechám samú, neboj sa!“ Na druhý deň začali s chemoterapiou. Velikánsky nádor bolo treba zmenšiť, až potom je možná operácia. „Bol úžasný. Bez reptania a plaču ládoval do seba chemo, keď sa aj necítil najlepšie, usmieval sa na mňa a povzbudzoval ma. Toľko sme si toho narozprávali, nasmiali sa. Drásalo mi dušu, bála som sa o holý život môjho chlapca, ale keď som bola pri ňom usmievala som sa a rapotala: „Miláčik, bude to dobré.“ Totálna schizofrénia. Zmätok v hlave.“ Liečba zabrala a dva dni pred Vianocami Attilovi chirurgicky odstránili semenník aj s nádorom. „Ukázali mi ho, to veľké čierne čudo ako prasačia ľadvina, strašné.“ Martinu škrie, že o ničom netušila. Attila jej nehovoril, že mu niečo „tam dole“ rastie. Kritický vek, háklivé miesto – hanbil sa. A nechcel trápiť mamu. Dnes už aj on vie, že to nemal robiť. Ati sa lakonicky uškrnie: „Sám som si na vine.“ Postupne z neho vylezie, že „gulička“ mu tam rástla viac než rok. Schovával ju všelijako do slipov, naučil sa s tým žiť a dusiť to v sebe. Naťahoval na seba tesné rifle a nikto si nič nevšimol. A on sa najskôr hanbil, neskôr už bál priznať s nálezom. Tušil, že to môže byť zlé, ale nechcel to riešiť. Veď necítil bolesti... Preventívne prehliadky u lekárky? „Áno, absolvoval, lenže, len máloktorá pani doktorka si „posvieti“ aj na mužnosť pubertálnych chlapcov. Stačí jej vyzliecť sa do spodného prádla. Škoda..,“ povie mama Martina prízvukujúc, že tým nechce hádzať vinu na iných. „Jednoducho stalo sa a nemá význam to analyzovať. Nám ide o život teraz a potom. Minulosť sme hodili za hlavu,“ prezradí.

Po vianočnej operácii si lekári netrúfli na prognózy. Zrhnuli to do formulky, z ktorej ide mráz po chrbte: Treba rátať so všetkými alternatívami. Zároveň sa ale pokračovalo v chemoterapii. Attila stoickým kľudom ševelí: „Tešil som sa veľmi, keď mi oznámili, že metastázy z mozgu zmizli, na pľúcach aj v bruchu sa to lepšilo tiež. Niečo sa vytratilo, niečo sa scvrkávalo. Cítil som sa celkom fajn. Chutilo mi jesť. Ale nie nemocničná strava, tú nemusím. Mamka varí lepšie,“ usmeje sa sympaťák Ati a napraví si šiltovku na hlave. Vlasov niet, veď čo tam po nich. Chýba mu škola, spolužiaci, chýba mu obyčajný život stredoškoláka. Zatiaľ to ako-tak zvláda s individuálnym študijným plánom. Notebook je zázrak na zemi. Pacient sa necíti izolovaný, Ati surfuje po internete, visí na facebooku, srší optimizmom. Určite si robí plány, no nehovorí o nich. Choroba ho naučila tešiť sa z maličkostí. Z každého nového dňa. Vie, že jeho telo zďaleka nie je čisté, po šiestich cykloch chemoterapie sa akoby zaseklo. Ostalo imúnne voči infúziám a nálezy sa prestali stenšovať. Na jar sa podrobil ďalšej operácii – vybrali mu časť metastázy medzi obličkou a pečeňou. Celá nešla... Prišlo leto.

Egypt v Pešti: Cítil sa fajn, rozhodol sa, že si urobí prázdniny. „Vytiahol ma do Budapešti. Na výstavu o Egypte. Fascinuje ho všetko. Faraóni, pyramídy, od piatich rokov tvrdí, že bude archeológom. U babky v záhrade má svoje tajné miesto. Zakopáva a opätovne si vyhrabúva talizmany, predmety o ktorých vie len on,“ vysvetlí tému egyptológie Attilova mama. No, skúste takémuto fajnšmekrovi oponovať. Že na výstavu sa nepôjde, lebo je chorý, má pauzu medzi chemoterapiou a potrebuje oddychovať. Nie, Atti si predsa zaslúži stráviť konečne deň podľa svojho gusta. „Bol kúzelný. Celý deň non-stop na nohách, nik netušil, že tento chlapec je vážny pacient. Aj slepý by uvidel, že je v siedmom nebi. Bola to pre môjho syna tá najúžasnejšia terapia. Pookrial, nabral energiu, žiaril šťastím.“

Metastázy však jeho telo pohlcovali stále. Na rad prišli pľúca. Najskôr ľavá strana (čosi sa podarilo vybrať, čosi nešlo) a dnes tá pravá. „Neviem, odkiaľ berieme silu, ale my sa stále nevzdávame. Attika je doslova nabitý pozitívnou energiou, v dobrom ma šokuje každý deň. Ako neprepadáva depresii, ako statočne a pokorne bojuje, je mojím najväčším hrdinom.,“ utiera si slzy na nemocničnej chodbe Martina. Musela nechať prácu, ostala na maródke, len aby bola pri svojom synovi. Kašľať na peniaze, na všetko, prioritou je Ati. Hovorí to rozum, ale hlavne srdce. „Nemohla by som ho tu nechať samého a len s ním telefonovať.“ No a čo, že musela nechať prácu, že v peňaženke má nulu a na účte o trochu viac. „Rovných 37 centov. Neviem, za čo z toho Attimu navarím. Viem však jedno, budem pri ňom stoj čo stoj. Sú krásne zohratou dvojkou a rozumejú si aj bez slov. Láska by sa dala krájať. Atti, držíme Ti palce! Musíš!